Krivku tmavého neba zaťaženého rozložitými mrakmi preťal jasný blesk. Lucia, stojac pri okne, si odpila z horúceho čaju. Hneď ako jej chuťové bunky zachytili jeho prvotne trpkú a následne sladkú chuť, ozval sa široký, dušu kradnúci zvuk hromu. Jej myseľ sa naplnila strachom. Tým strachom, ktorý sa zakráda v tmavých uličkách a rozprestiera svoje krídla na cintorínoch. Nevysvetliteľná hrôza, čo tak nečakane prichádza. V rozšírených zreničkách jej zelených očí sa odrážalo mesto, každá budova, ulica, továrenský komín, elektrické vedenie, autá a aj malí ľudia...žili aj v nej.
Lampa ktorá mäkko osvetlovala izbu, zablikala a na pár sekúnd ponorila izbu do tmy. Všetko ihneď konvertovalo do čierno bielo sivej. Lucii sa zastavil dych. Niečo sa dnes stane. A keď sa už smrteľne čierno čierny tieň naťahoval po jej členku, po izbe sa opäť rozlialo svetlo a jej dlhé tmavošedé šaty sa stali červenými.
Pred domom s rachotom zastavil trolejbus. Vypľul pokrčené indivíduá na ulicu. Zmizol, lebo Lucia sa už pozerala inam. Jediná stopa jeho existencie ešte zarezonovala v jej ušiach v podobe smiechu podnapitého dievčaťa. Ruka držiaca šálku sa jemne chvela. Znovu si odpila. A čakala.
Vtedy spadla prvá dažďová kvapka na okennú tabuľu. Klop. A ďalšia. Klop. Nič. A tri naraz. Kl klo klop. Polovica prechádzajúceho sa nič. Ďalšie kvapky. A ďalšie. Rytmizovali na okne. Lucia sa započúvala. Navyknutá na určitú súhru zvukov stála chrbtom k svetlu. BUM! Vykríkla. Hrnček jej vypadol z ruky a rozbil sa na malé kúsočky. Otočila sa chrbtom k oknu a očami k zdroju hluku. Červené šaty sa zavlnili okolo nej a vlasy sa jej rozhodili okolo tváre. Kúsky porcelánu sa kĺzali po parketách cez kruh svetla vyhradeného lampou, aby zmizli v temnote. Všetko stíchlo. Aj dážď. Vonku búrka naberala nemú silu na svoj skutočný úder. Na zemi ležala fľaša, čo spadla z poličky. Lucia sa bála pohnúť. Len sa na ňu dívala. Chvejúce pery mala pootvorené. Dych sa jej zasekol v pľúcach, keď sa fľaša pohla. Najprv neisto ako keby zaváhala. Potom sa rozkutálala. Neverila by svojim očiam keby to aj nepočula. Sklo obtierajúce sa o parkety. Prešla cez svetlo a zastavila sa pri jej nohách. Prázdna. Za ňou sa zablýskalo a nebo sa roztrhlo pri majestátnom zvuku hromu. Zobudil sa vietor. Narážal do okna ako zmyslov zbavený. Medzitým na ulice padali tony a tony vody. V tom zhasla lampa. Teraz už nadobro. Svetelný kruh zanikol a črepy boli znovu v realite. Luciu premkol náhly impulz. Zrevala. Ale všetky tóny pohltila smršť. Cúvala do stredu izby, zarývala si nechty do tváre mokrej od sĺz, sukňa sa jej plietla pod nohy. Zakopla. Spadla. Izbu osvetlil blesk a v tom znova uvidela tmu čo sa k nej kradmo blížila. Cúvala no za chvíľu nemala kam. Vietor zadul silnejšie a vyvrátil staré drevené okno. Do izby vstúpila búrka. Dážď padal na parkety kde sa už tvorila mláka. Po izbe lietali papiere. No Lucia to už nevnímala. Temnota ju pohltila.
Komentáre