Práve prežívam moju prvú naozaj VEĽKÚ lásku. Som zamilovaná a preto si mnohí myslia, že som naivná s páskou na očiach. Ja mám ale pocit, že až teraz vidím. Že až teraz vlastne zisťujem o čom vlastne život je. Že až teraz nachádzam tie pravé hodnoty.
Žiť pre druhého, žiť spolu s ním...
Ostatní nad mojím „ošiaľom“ len vždy mávnu rukou, chápavo sa pousmejú a povedia niečo na spôsob – však to ťa prejde...
Psychologické múdre knihy lásku rozanalyzovali a zhodli sa na tom, že zamilovanosť NEMôŽE trvať viac ako deväť mesiacov, maximálne rok. Potom je koniec endorfínov...a čo ja viem ešte akých hormónov, ktoré sú vraj zodpovedné za moju lásku, ktorú cítim k blízkemu človeku. Som z toho rozladená, keď sa dozvedám o termíne smrti našej túžby. Vraj sa človeku nemá hovoriť kedy zomrie. Je to neetické. Pýtam sa, je to etické vsugerovávať ľuďom že ich „fáza zamilovanosti“ bude trvať toľko a toľko a nezhody prídu vtedy a vtedy a koľkými krízami vzťah prejde...
Však predsa každý sme iný, každý sme “originál“ a keď sa stretneme s iným “originálom“, ako môžu na nás platiť tie isté tabuľky? Mám kamarátky ktoré neboli zamilované viac ako dva mesiace, kamarátku ktorá miluje už dva roky, kamaráta, ktorý sa nevie zamilovať a na lásku neverí, v parku stretávam starenku a starčeka, ktorí sa držia za ruky a majú na tvári úsmev akí ani u tínedžerov nenájdete.
Moja láska trvá takmer šesť mesiacov. Na niekoho je to málo a na niekoho veľa. Ešte som vo fáze zamilovanosti. Ešte som naivná a slepá... Preto môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že MOJA láska sa nikdy neskončí. Je nesmrteľná, pretože ja milovať neprestanem. Nikdy.
/som zvedavá, aké budú moje pocity keď si toto prečítam o rok:)/
Komentáre
Charlottaa, buď šťastná...
Povzbudenie